reklama

Ako sa Stanko medveďovi poklonil

Tento zážitok nie je môj, ale stal sa bratrancovi mojej babky, ktorý nám ho vyrozprával jedno daždivé popoludnie na chate. Babkin bratranec sa volá Stano a k nám na chatu chodí veľmi rád. Vyrastal totiž v Ľubietovej, blízkej dedine. Takže toto okolie pozná veľmi dobre, i keď mnoho vecí často popletie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Jedého letného dňa sa Stano skoro ráno vytratil. So sebou si vzal kameru a vrátil sa až večer. Vďaka kamere sme sa dozvedeli kadiaľ išiel. Vybral sa cez Povrazník do Ľubietovej a hore dolinou Hutnou späť na Šajbu. Cesta to je pekná a poskytuje dobrý výhľad na Nízke Tatry. Stanko samozrejme filmoval nízkotatranské hrebene a popri tom komentoval: „Tento skalnatý vyskoký vrchol je Prašivá a vedľa nej Kozí vŕšok.“ Síce poplietol aj iné názvy, nie len Kozí chrbát, ale musíme uznať, že je výborný bylinkár, ktorý pozná všetky liečivé rastliny. Popri prechádzkach aj nazbiera. Väčšinou donesie očianku a dobrú myseľ, pretože tieto byliny rastú v lete na lúkach hojne. Očianka rastie dokonca aj v našej záhrade. Stankovi nevadia medvede ani nič iné, pokiaľ môže zbierať svoje bylinky. V tomto sme si celkom podobní, i keď ja bylinky nezbieram vôbec s takým nadšením ako on. Oveľa radšej fotografujem, chodím na výlety a hríby. „Ako to bolo s tou medvedicou?“ Pýta sa babka, ktorá je veľmi zvedavá na odpoveď. Stanko začne rozprávať: „Nebolo to tu, ale v Tatrách. Bol som tam na liečení a skoro ráno som dostal chuť na menší výlet.“ Zrejme zabudol, ze na liečení treba niečo podobné najprv ohlásit. Samozrejme, že ho chceli ísť hľadať, keď sa zrazu vytratil. „Vyšiel som teda von a chvíľu som išiel po lesnej ceste a obdivoval som prírodu,“ hovorí ďalej. „V tom zapraskali konáre a začali sa kývať vetvy smrekov. Z lesa vyšla na cestu medvedica s mladými. Najskôr som ju nevidel a všimol som si ju až keď bola odo mňa najviac 20 metrov. Neviem prečo som ju skôr nezbadal, lebo to bola poriadna medvedica. Naozaj ma vystrašila.“ Priznáva, že netušil, čo má robiť. „Keď sa z vrčaním postavila na zadné laby, mohla mať dobré dva metre a určite cez 160 kíl.“ Teda medvedica strednej veľkosti a za ňou dve medvieďatá. „Také obrovské zviera vzbudzuje veľký rešpekt,“ pokračuje. Počúvali sme so zatajeným dychom. „Čo si urobil, keď sa medveď postavil na zadné?“ Pýta sa babka nedočkavo. Aj ja som zvedavá, ako si v takejto nepríjemnej situácii poradil.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Nuž, pripadala mi ako kráľovná týchto lesov. Tak som sa jej najprv poklonil a slušne som ju pozdravil, že dobré ráno.“ Neveriacky sme počúvali. Ešte nikdy som nepočula, aby sa niekto klaňal medveďovi. Prišlo mi to neuveriteľné a veľmi som si želala, aby som mohla vidieť na vlastné oči, ako sa Stanko klania medvedici. Ktovie, možno sa mi toto želanie raz splní. „Nebolo mi veru všetko jedno,“ pokračuje, lebo vidí, že sa na tom smejeme. „Mala obrovské laby a na nich dlhé, silné pazúry. Vyzerali oveľa hrozivejšie ako na obrázku. Jej zuby som radšej ani nechcel vidieť. Ospravedlnil som sa jej, že ju vyrušujem a povedal som, že hneď odídem, nech sa nehnevá. Otočil som sa teda a pomaly som odchádzal, len jedným okom som ju sledoval, čo bude robiť.“ Pomyslela som si, že je to správny postup, dobre že neutekal, ale pomaly odišiel tou cestou, ktorou prišiel. A aj keď to zrejme nevedel, je dobré rozprávať na medveďa, keď sa dostaneme do takej situácie ako on. Medveď, ktorý sa len bráni, sa tým môže trochu upokojiť. No ja by som sa na jeho mieste asi neotáčala medvedici chrbtom, i keď sa mi to teraz ľahko povie, ale viem aký je to pocit, pretože ja som sa raz dostala do ešte horšej situácie. Stano pokračuje vo svojej príhode dalej. „Lenže medvedica sa vybrala pomaly za mnou. Udržiavala stále presne tú istú vzdialenosť, ale aj tak to bol neopísateľný pocit. Mláďatám prikázala, nech ju počkajú a mňa išla pekne vyprevadiť. Jediné čo som si želal bolo, aby som sa o niečo nepotkol a aby sa už vrátila. Keď som zastal, zastala aj ona, keď som sa pohol, išla za mnou. Poriadne ma vystrašila.“ Spomína na nevšedný zážitok. Medvedica si určite chcela byť istá, že naozaj odchádza. „Keď som sa vrátil hodný kus cesty, medvedica bola spokojná. Presvedčila sa, že mláďatám už nič nehrozí a pomaly sa vrátila. Neviete si predstaviť, ako som si vydýchol! Do hotela som dorazil poriadne roztrasený. Aspoň som mal ponaučenie, že odchod z hotela, treba vopred ohlásiť. Pre ten deň to však ešte nebolo všetko. Istí ľudia počítali tatranské medvede, a tak bolo mojou povinnosťou ohlásiť, kde som medvediu rodinu stretol. Dozvedel som sa, že o tejto medvedici ešte nevedeli. Bol to hrozný, no zároveň pekný zážitok,“ pripustil nakoniec. „Som rád, že mám aj neobyčajné zážitky. Ale z liečenia už nabudúce neujdem.“ Ja som rozmýšľala, či by sa aj ostatní ľudia nemali začať klaňať medveďovi, keďže to tak dobre dopadlo. Možno to trošku dáva aj zmysel, pretože keby sa ľudia pri stretnutí s medveďom správali tak ako Stano, myslím, že by bolo oveľa menej napadnutí človeka medveďom. Veľa ľudí však pri takomto stretnutí kričí, uteká a medveď je ešte viac vystrašený. A ako je už známe, medveď na človeka zaútočí len ak je vystrašený alebo obkľúčený a dostal sa k ľudom tak blízko, že nevidí inú únikovú cestu. I tak sa však prevažná väčšina veľmi blízkych stretnutí končí útekom medveďa. Je to tak asi preto, že napriek tomu, čo si ľudia o medveďoch povymýšľali, je to veľmi mierumilovné a pokojné zviera, ktoré ľudskú spoločnosť určite nevyhľadáva. Samozrejme len vtedy, ak nie je vďaka nezodpovedným turistom a chatárom privyknutý na kŕmenie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Táto príhoda mi pripadá skoro ako z rozprávky, niekomu možno pripomenie Mrázika, i keď tam sa klaňal práve medveď. Vždy keď si spomeniem na to, ako sa Stanko poklonil medvedici, zlepší mi to náladu.

Saša Majerová

Saša Majerová

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mojim najväčším koníčkom je fotografia. Úplne som jej prepadla. Mám československého vlčiaka Addneyho, ktorý je mojím verným spoločníkom pri potulkách po Nízkych Tatrách, Poľanr a Horehroní a často aj môj fotografický objekt. Mám 19 rokov a chcem sa stať novinárkou a fotografkou. Rada prijmem kritiku aj pochvalu. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu